90. Tá moja najdlhšia a pre mňa najvzácnejšia
1.
Teplý deň narodený z lásky
od chlapca pre nevinnosť krásky.
Čisté mal on ruky i srdce,
túžil, nepohladil jej líce.
Slnko s Mesiacom sa striedalo,
všade zlato sa schovávalo,
sklamanie ešte nepoznalo,
no len na ňu myslel zúfalo.
2.
Po prvých zvládnutých písmenách,
pomenoval cit, čo dávno mal.
Držal už svoje srdce v rukách,
veril v lásku, tak si ju aj prial.
Letné dni šírili vždy len smiech,
detská duša nepoznala hriech.
Spravil by pre ňu aj nemožné,
snil, že cíti niečo podobné.
3.
On vyjadriť sa perníkom chcel,
vstal a išiel k nej, veď snáď to smel.
Letmo úsmevom ďakovala,
nechápe, prečo tak konala.
Otočila sa, zmizla v dave,
veľký zmätok ostal mu v hlave.
Stala sa jesenným vetriskom,
on zas padajúcim lístočkom.
4.
Červeň už pokryla krajinu,
nik nezhojí starú prasklinu.
Nik, už nik nestojí o neho
smutného a tak sklamaného.
Vyzerá zle jak zranená zver,
že sa fakt snaží, tak to mi ver!
Vstal ! Bojoval ! Zas padol a zas.
Nepomôžeš mu ? Je jeden z nás.
5.
Dorazila zima diabolská,
čuj ako jeho duša praská.
Ten samotár túla sa svetom,
rád, ale pomoc núka pri tom.
Daroval by iste čokoľvek ,
vie toho fakt veľa na svoj vek.
Za človeka dal by blízkeho
zubatej aj seba samého.
6.
Sneh žiari, veľmi máme jasne,
jeden lúč do srdca ho bodne,
ostane stáť ako snehuliak,
pocíti, čo cíti úbožiak.
Vyhrať mohol úplne všetko,
všetko riskol, keď mal to stretko.
Teraz už len ticho chladné znie,
umrel, keď rty riekli slovo – NIE !
7.
Jak tuhá zima povoľuje,
mráz už nikam nič nemaľuje.
Pomaly vykúka snežienka,
vidí muža, návrat ho láka.
Do krajšieho nového rána
dokorán otvorí sa brána
ostáva mu už len čakanie,
kedy zrie konečne svitanie.
8.
Prišla si ako anjel z neba,
na tomto svete chcem len teba.
Vo svite mesiaca plávame,
dlane pevne spojené máme.
Prechádzame ovocným sadom,
život s tebou nie je už pádom.
Úsmev kvitne na tvári tvojej,
je to len začiatok jari našej.
